Šitie sa so mnou ťahá už od detstva. Aj keď som vyštudovala niečo iné, šitie bolo pre mňa relaxom, ktorému som sa občas venovala. Šila som zväčša pre seba, raz za čas sa ušlo aj niekomu z rodiny. No vzhľadom na nízke ceny v reťazcoch to bolo hlavne o skracovaní nohavíc a drobných úpravách.
Keď sa mi narodili deti, nevedela som im kúpiť normálnu čiapočku. Hlávku som poriadne zmerala, vybrala správnu veľkosť podľa textilného štítku na čiapke, čiapku som držala v rukách a snažila sa odhadnúť či bude dobrá. Aj tak im len málokedy sedela. Buď bola veľká a musela som ju zmenšiť, alebo zase malá a švík otlačil čiarku na čele.
Keď prišla korona a zatvorili obchody, ostávalo čiapky (a iné veci) objednať cez internet. Lenže, po predchádzajúcich skúsenostiach som mala naozaj obavy. A tak som sa rozhodla radšej objednať látky, vytiahnuť stroj zo skrine a čiapky a iné oblečenie im ušiť. No, a tak nejak sa to rozbehlo a začala som šiť aj pre iné detičky. 🙂
Látky vyberám naozaj dôkladne. Musia byť kvalitné a mať certifikát o vhodnosti pre deti Oeko-tex Standard 100, prípadne GOTS. Z rovnakých látok šijem aj pre moje deti. Strihy si robím sama a skúšam ich na všetkých okolo – mojich deťoch, neteri, mužovi, sestre, mne… Keď všetko sedí ako má, môžem sa pustiť do šitia na predaj. Takže všetko, čo ponúkam na predaj, je také kvalitné, aby to bolo vhodné aj pre mojich najmilších.
A prečo Balibuki? To vymyslela dcérka. Mala 3 roky, bolo pred Vianocami, všade hrala pesnička Jingle Bells. Dcérka si ju spievala, slová si však vytvorila svoje: jingle tells, jingle tells, balibuki hej… Nám sa to veľmi páčilo. Dokonca syn, ktorý bol vtedy na ceste, neskôr dostal prezývku Balibuk. A keďže za šitie čiapočiek môžu moje detváky, tak nech sa volajú Balibuki. 🙂
